Divadlo – Tajomstvo prázdneho hrobu

Divadlo – Tajomstvo prázdneho hrobu

Tajomstvo prázdneho hrobu. Vystúpenie študentov Vysokej školy múzických umení z Bratislavy. Dynamické predstavenie plné pohybu a rytmu spája Evanjelium podľa Jána a Vyznanie sv. Augustína. Inscenácia získala Hlavnú cenu poroty na Gorazdovom Močenku 2007. Hrajú: Štefan Bučko, Přemysl Boublík, Štefan Hric a ďalší, réžia P. Weinciller.

Originálnosť bez výstrelkov
V inscenácii sa striedajú úryvky z Evanjelia podľa Jána s Vyznaniami svätého Augustína. Ježiš a Augustín – Boh, ktorý sa priblížil k človeku, a človek, ktorý sa priblížil k Bohu – stoja v centre i v pozadí obrazov z evanjelia. Stretnutie Ježiša so Samaritánkou, Posledná večera, uzdravenie slepého od narodenia, vzkriesenie Lazára, prenasledovanie Ježiša... Zdanlivo obyčajné, a predsa neobyčajné rozprávanie, začínajúce sa i končiace pri hrobe. Príbehy známe i neznáme. Veď každý z nás ich už neraz počul v liturgických čítaniach a pozná ich – aspoň má taký pocit. Napriek tomu ich divadelné stvárnenie prinieslo so sebou niečo, čo spoza ambony prenikne málokedy – živú bezprostrednosť a súčasnosť. Autori tejto inscenácie ju neaktualizovali ani neozvláštňovali, ako sa niekedy zvykne označovať vsúvanie rozličných slovných narážok, gest či kostýmových výstrelkov do divadelných diel. Na javisku nenájdeme kolieskové korčule, fúrik, punkové účesy ani narážky na politiku. Pravdaže, študentskému humoru sa študenti nevyhli – a spravili dobre. Všetko, čo použili, je v správnom čase na správnom mieste. V inscenácii sa napríklad objaví žemľa pripomínajúca hamburger ako symbol Judášovej „nenažranosti“, noviny s veľavravným názvom Pravda v scéne, kde sa hovorí aj o pravde, a tiež doslovne, no decentne stvárnená predstava, ako by sa dalo jesť Ježišovo telo. To všetko sa však objavuje na pozadí mimoriadne čistého divadelného dielka.

Rytmická symfónia
Tvorcovia si vystačili s minimom: s tmavou čistou scénou a s bielymi kostýmami. Pokrývky hlavy a rozličné detaily majú čiernu, bielu alebo červenú farbu. Jednoduché a výstižné. Biely Ježiš, čierny Augustín. Červená ako znak hriechu i uzdravenia – znak Ježišovej krvi na šerpe Samaritánky či na pokrývke hlavy slepého od narodenia. Augustín spočiatku sedí bokom, vo výklenku na rozhraní javiska a hľadiska, na rozhraní príbehu evanjelia a príbehu ľudí. Číta evanjelium a prežíva svoje vlastné. V podaní vynikajúceho recitátora Štefana Bučka, ktorý je jediným neštudentom v súbore, nadobúda jeho príbeh hlboký tón pátosu. Ježiš (Přemysl Boublík) je v porovnaní s ním úplne obyčajný, nenápadný a predovšetkým ľudsky blízky. Ježiš, Augustín a k tomu ľudia. Tí obyčajní – veriaci, neveriaci, konvertujúci, milujúci, nenávidiaci... Raz jednotní, raz rozdelení, raz s Ježišom, raz proti nemu. Reálne, ale zďaleka nie realistické. Presné postoje a gestá sa striedajú v niektorých scénach takmer ako pri tanci. Napätie, ktoré neprináša text, prináša priestor a telá hercov. Príbeh pokračuje k neodvratnému koncu, tempo sa stupňuje – nástroje a zbrane, ktorými ľudia umučili Ježiša, vytvárajú hrozivú rytmickú symfóniu. Na zemi leží Ježiš s obnaženou hruďou. A na boku javiska stojí obnažený klavír, ktorý pri tejto scéne získava zvláštny význam. Nástroj s odhaleným vnútrom. Klavír, ktorý v inscenácii dýcha, ktorému bije srdce za všetkých, a za ním klavirista s fialovým šálom. Žeby nevedomý symbol pôstu?